Pred rokom . . .

takto pred rokom som sa už asi po tretí krát pokúšal napísať jej smsku,

takto pred rokom som ju tou smskou pozval na kávu, (to som ešte nevedel, že kávu nepije)

takto pred rokom som každú sekundu kontroloval telefón, že či náhodou,

takto pred rokom som ju čakal na kamennom,

takto pred rokom sme do seba od nervozity hádzali jedno vínko za druhým, (doteraz sa hádame, kto bol z toho nervóznejší),

takto pred rokom sme to už nevydržali, (našťastie v tom podniku nebolo veľa ľudí)

takto pred rokom . . .

dva . . .

dva kľúče od vchodu do domu,
dva kľúče od poštovej schránky,
dva kľúče od pivnice,
dva kľúče od bytu.

jednoducho a rýchlo,
vôňa čerstvej farby na stenách,
úsmev na perách,
buchnutie dvier a zrýchlený tep,
nádych a výdych, niekoľkokrát,
hlava plná myšlienok,
bozky a objatia,
buchnutie dvier,
vrčanie motora,
štyrikrát gintonic,
dve malborky,
objatia a bozky,
príjemné sny,
. . .

konečne domov . . .

Včera sa to odohralo. Konečne sa mi podarilo nájsť vhodný bytík na prenájom pre mňa a pre moju milovanú. Maličký. Ani sa to nedá nazvať bytom, je to len "bytík". 46 metrov štvorcových, ktorých už o pár týždňov na minimálne rok budeme nazývať domovom. Dnes kašlem na prácu, surfujem po nete a hľadám, čo všetko by sa nám hodilo do bytíku, robím zoznam a rozpočet. Normálne mi zašibalo, resp. nám obom. Každú chvíľu volám kašiške a oznamujem, aké super veci som na nete našiel. Napr. vešiak, koberec do chodby, pohárik na zubné kefky, záves, ventilátor (blížia sa veľké teploty) a tak podobne. Normálne mi zašibalo, ale nebudem sa brániť. Nechávam sa unášať pocitom domova . . .

... pozdravujem všetkých, ktorí bývajú na Zálužickej, alebo niekde v okolí, o tri týždne budeme susedia :-D ...

biely piesok . . .

Posledný deň sme sa vybrali opäť na pláž. Obaja sme cítili, že nechceme odísť. Bolo nám úžasne. Ďaleko od hlučného hlavného mesta, ktoré sa tvári, že je "veľkomestom", ďaleko od všetkých tých problémov, ktoré nás každodenne obklopujú, ďaleko . . .
Tu sme boli sami sebou, a hlavne sme boli spolu.
Šoféroval som pomaly, veľmi pomaly, akoby som sa snažil zadržať každým pohybom čas. Bezúspešne.
Naša pláž bola opustená, ako vlastne celé tie nádherné dva týždne. Preto sme si ju nazvali našou plážou a po zbytok dní aj našou zostane.
Vybral som z auta deku a košík s jedlom a s vínom. Zvykli sme si sem chodiť každý večer. Pozorovali sme západ slnka, popíjali opojné francúzske vína a dlho do noci sme sa rozprávali, smiali, milovali . . .
Toto však bol výnimočný večer. Posledný. Zajtra nás lietadlo vytrhne z krásneho sna a odvezie nás späť do Európy, do Paríža a odtiaľ len pár hodín domov.
Zapálil som sviečky ktoré sme si zvykli nosiť so sebou, nie kvôli svetlu, skôr kvôli atmosfére. Aj keď zapadlo slnko tak bolo ešte stále dosť svetla, ale tie mihotajúce svetielka sviečok nám pôsobili neskutočnú radosť. Vzduch voňal kvetmi, palmami a morom, a láskou.
Naša pláž, naše slová, naše myšlienky, naše vzdychy, náš život . . .

O zverokruhu a o nás

Milovaná je panna a ja rak. Aj keď na veci ako horoskopy a znamenia zverokruhu neverím, predsa len to má niečo do seba. Aspoň ja som úplný rak, teda niekedy, ale v podstate väčšinu času. Pozreli sme si teda spoločnú predpoveď nášho súžitia a vyšlo nám, že sa k sebe hodíme, máme veľmi podobné povahy, ale že sa spolu budeme neskutočne nudiť. Zatiaľ to tak vôbec nie je a aj keď to tak bude tak budem spokojný. Nie je predsa nič lepšie ako sa nudiť s niekým koho milujem. Ležať pred telkou alebo pod perinkou, hmmm, takú nudu ja veru môžem.

Taký malý zázrak.

Nerád dlho telefonujem. Maximálne presne toľko koľko potrebujem na vybavenie danej konkrétnej veci.
S milovanou je to však iné. Aj šiesty telefonát počas niekoľkých hodín v priebehu dňa je ešte stále osviežujúci. Smejeme sa na to, ako si donekonečna opakujeme, že si neskutočne chýbame a že sa ešte stále ľúbime. Minúta sa zdá byť len krátkym okamihom a môj mesačný paušál sa razom premení na týždenný, ale kto by sa už zaoberal takými maličkosťami, že? :-)

Zobudili sme sa tesne pred obedom. Konečne som si posunul hodinky na miesty čas. Prešiel som sa po dome a zistil som, že vo vnútri nebol až taký malý ako na prvý pohľad zdalo. Bol luxusne zariadený, skoro v európskom štýle, to asi aby sa hostia cítili ako doma, na stenách však viseli exotické obrazy, možno od nejakého miestneho umelca. Dvere na terasu sme nechali celú noc otvorené, podľa hotelovej brožúry teplota len málokedy klesne pod 20 stupňov, jemný vánok sa pohrával s ľahkými béžovými závesmi a prinášal do vnútra teplý, slnkom prehriaty vzduch. Ľahol som si späť k milovanej. Ešte spala a v spánku sa usmievala. Pohladil som ju a bozkal na čelo. Nechcela sa prebudiť a ja som ju nechcel nechať spať. Nechcel som premeškať ani jednu chvíľku. Mal som obrovskú chuť sa s ňou opať milovať. Nežne, pomaličky, čo najpomalšie hladiť jej krásne krivky. Tešil som sa na jej opálenú pokožku. Odkryl som tenkú prikrývku a vkĺzol k nej. Začal som ju hladiť a bozkávať na krk, to vždy zaberie. Trošku pootvorila hnedé očká a usmiala sa na mňa. Cítil som už aj v jej tele chvenie. Tešila sa na mňa a ja na ňu. Vôbec sme sa nesnažili to odďalovať. Bolo nám jednoducho krásne.
Raňajky nám priniesol poslíček a my sme si ich užívali pri pohlade na pokojné more od ktorého sa odrážali tisícky slnečných lúčov.
Po obede dorazilo auto z požičovne, podpísal som potrebné dokumenty a vyrazili sme na výlet. Neďaleko sú vraj pláže, na ktoré celé dni nikto nezablúdi . . .

. . .

Letuška nám oznámila, že o chvíľu budeme pristávať. Prebral som sa zo snívania o teplom počasí, jemne som pohladil milovanú po líčku. Otvorila oči, zopakoval som správu o pristávaní a obaja sme sa s nádejou pozreli cez malé okienko. Unavený po viac ako desať hodinovou lete sme pohľadom na "zasľúbenú" krajinu nasávali prvé náznaky exotiky. Iba pár oblakov nám zakrývalo výhľad na belostné pláže a množstvo zelene, a kde tu červené strechy mestečiek a dedín.
Letisko bolo skoro prázdne, iba pár ľudí z nášho letu sa tam motalo a spolu s nami čakalo na batožinu. Už sme to obaja cítili, už sme tu, naše vysnívané miesto. Držal som ju za ruku a nevedel sa dočkať kedy už budeme v hoteli. Pred letiskom nás čakalo auto. Šofér bez slova naložil batožinu a vyrazili sme. Spýtal som sa ho kedy budeme na mieste a on mi krásne zafarbenou francúzštinou oznámil, že cesta trvá hodinu. Hotel je skoro na druhej strane ostrova. Podľa katalógu to vlastne nemal byť hotel, ale to že to bude skutočne neskutočne nádherné sme zistili až neskôr.
Poprosil som šoféra, či by sme sa nemohli zastaviť ešte niekde na raňajky, či obed, ani som vlastne nevedel koľko je hodín. Súhlasil a zobral nás do malej dedinky pri pláži, bolo niečo po jedenástej, slnko pražilo a klimatizácia v aute pracovala nehlučne a účinne.
Z hlavnej cesty sme odbočili na úzku cestičku, z ktorej z času na čas odbočovali ďalšie a ďalšie cesty. Nakoniec sme sa aj my do jednej z nich dostali a po pár minútach sa nám naskytol nádherný pohľad. Čakal nás tam maličký domček, s úžasnou terasou a nádherným výhľadom na more. Tak toto bol náš "hotel". Zostali sme pre ním stáť v nemom úžase. Všade voňali borovice a iné nám neznáme rastlinky. Šofér vyložil batožinu, zatvoril kufor auta, podal mi kľúče a zaželal nám príjemný pobyt, pri nastupovaní do auta ešte zakričal, že všetko čo potrebujeme dostaneme cez telefón ktorý je v dome. Všetko! Odomkol som, zatvoril za nami dvere a privinul si milovanú k telu. Obaja sme boli unavení, ale o to viac roztúžení. Do spálne sme sa nedostali, milovali sme sa pomaly a nežne priamo v predsieni na dlážke. Spali sme až do večera.
Na stole som našiel informácie o miestnych špecialitách a takisto číslo na ktoré treba zavolať. Vybrali sme si jedlo k tomu dve fľašky dobrého francúzskeho vína. Neskôr sme len tak ležali na terase a opájali sa západom slnka, silným vínom, vôňami karibského mora a teplom našich nahých tiel. Bolo nám nádherne. Nerozprávali sme sa, len sme si užívali šum mora a z času na čas sa bozkávali. Čakali nás fantastické dva týždne. Dva týždne neustáleho milovania . . .

Chýbaš mi ...

Bude to znieť nepredstaviteľne sentimentálne, ale vážne mi neskutočne chýbaš. Chýba mi tvoj úsmev, tvoje bozky, chýbaš mi celá, celučičká celá.
Viem, že ti to dennodenne šepkám do uška cez telefón. Viem, že ti to stokrátdenne píšem. Ale aj napriek tomu mám stále pocit, že ti to musím hovoriť, pretože je to tak.

Ešte tri mesiace a budeme spolu, už nie len na víkend, na týždeň či na mesiac, ale na . . .

Sadli sme si spolu na novú novučičkú pohovku. Bola mäkkučká a prítulná (samozrejme tá sedačka). Zatvoril som oči a vdýchol vôňu novoty, ktorá sa všade šírila. Konečne som sa cítil ako plnohodnotný človek. Konečne.

Dotkla sa mojej ruky, jemné pohladenie. Pozrel som sa do jej očí a uvidel rovnakú radosť akú som práve prežíval. Radosť z vlastného súkromia, radosť z nás dvoch. Opäť som zatvoril oči a pomaly sa priblížil k nej. Chcel som cítiť jej parfém. Už od prvej chvíle ma opantal. Nevedel som aká je to značka, a či je to vôbec parfém. Pomaly som sa nadýchol, všetky moje zmysly sa začali opájať vzrušením. Začala ma bozkávať a ja som jej bozky opätoval. Najskôr jemne, neskôr vášnivo. Moje ruky sa zaplietli do jej tela. Bolo mi nádherne, skutočne nádherne.

Niekto ma prudko poklepal po pleci. Preľakol som sa a okamžite som sa otočil. Vo svetle stála zvláštna osoba, nezmyseľne čosi bľabotala o tom, že sme v obchode a že, to čo robíme tu vôbec nie je povolené a že vystavený nábytok je zakázané skúšať a tak ďalej.

Znechutený a zároveň potešený som odchádzal s milovanou po boku s jasným cieľom.

Cieľ je dôležitý.

O tom ako sme si s milovanou pizzu upiekli.

V práci som bol totálne nemohúci. Predošlý deň, či vlastne večer sme s milovanou presedeli pred počítačom. Aj nás dostal už teraz známy vírus, označovaný aj ako Prison Break, ale nebudem tu reklamu robiť. Stačí, že sme TO šesť hodín, skoro bez prestávky pozerali. A potom mám vraj do monitora v práci kukať, no ešte že čo. Aj tak som mal mozog zamestnaný niečím iným. Rozmýšľal som veru rozmýšľal len o jednej veci celý deň v práci. Tešil som sa na milovanú, ako hned ako z práce prídem, si ju vystískam, pobozkám, pomilujem, poláskam. A tak aj bolo.

Večer sme sa rozhodli, že do mesta zájdeme, len tak sa prejsť a porozprávať. Hladní sme takisto boli a láska ide veru cez žalúdok, o tom niet pochýb. Lenže mne sa nechcelo ani trošku do nejakej pizzérie opäť chodiť, ale na pizzu som mal chuť. Mrazená pizza nepripadá do úvahy, z takých chuťovražených sklonov som už vyrástol. Ukecával som, ukecával a nakoniec som milovanú ukecal na to, že si sami pizzu doma upečieme a že až v prípade, že sa nám to nepodarí pôjdeme do pizzérie. Zašli sme do obchodného domu na kamennom, veď ako ináč, najskôr do oddelenia literatúry, pretože sme mali zásadný problém, nikdy sme pizzu nerobili, takže sme si zašli povinnú literatúru kuknúť, že teda ako sa to robí. Našli sme až jednu, osamelú knižôčku (zopár lesklých strán), v ktorej bola všakovaká pizza vyobrazená. Zaslintali sme im tam celú publikáciu, ale o inom som chcel :-). Po dlhom kukaní, čo všetko na pizzu potrebujeme, sme sa zhodli, že cesto sa nám už urobiť nepodarí (večer už pokročil) a tak sme šli už pripravené pizzacesto kúpiť. Samozrejme aj iné ingrediencie sme si zadovážili, hlavne sme na štiplavé čerešničky (feferónky) nezabudli. Doma sme to rozbalili na plech hodili, podkladovú omáčku namiešali, pekne všetko poukladali, slinky si utreli a do trúby na 15 minút vložili.
A čudujte sa ako chcete, zvládli sme to. Nebola presne ako z pizzérie (to samozrejme kvôli tomu cestu :-D), ale bola naša. Napapali sme sa a takí napapaní sme sa túlili jeden k druhému.
No čo vám poviem. Perfektný večer, jeden z najkrajších.

Zlatý dážď ...

Stál som na nábreží a rukami som podopieral hlavu ťažkú od myšlienok, od spomienok, od bolestí, ktoré sa z času na čas každému preženú cez myseľ. Len občas niekto prebehol okolo, zaujatý do svojho večerného behu. Schyľovalo sa k dažďu. Ťažké mraky obkolesovali moju podstatu a ja som sa nebránil. Už som sa vzdal myšlienky na útek. Pred búrkami vlastného života človek neutečie.
Začalo pršať, najskôr pomaly, len kde tu kvapka dopadla na sivočierny betónový povrch mojej duše. Intenzita sa zrýchľovala a ja som tam ešte stále stál. V dialke sa zažali svetlá "veľkomesta" a dunením prechádzala okolo výletná loď smerom na Budapešť. Plná ľudí, veselých, utiahnutých v teple a svetle. Závisť. Aj ja by som chcel odcestovať, uniknúť. Šaty mi premokli. Mrazivý jesenný bratislavský vietor narážal na mokrú jednoduchosť môjho smútku. Dúfal som, že sa mu podarí vyfúkať všetky pochybnosti, všetky nedostatky, všetky ...
Nepodarilo sa, ale o pár hodín neskôr, pri čiernom čaji a po troch rumoch mi odrazu bolo ľahšie. Osamelé kvapky mi stekali z vlasov po chrbte a dve či tri padli do čaju, možno na zjemnenie tej trpkej príchute. Vzduch bol ľahký a svieži ako vždy po daždi. Kde tu svietili matné hviezdy a ja som vedel, že všetko bude v poriadku . . .

... "deti sa na teba pýtajú" napísala mi.
Prišlo mi to trošku zvláštne, zvláštny pocit na duši. Spomenul som si na všetky tie detské tváre, na ich smiech, na to ako som sa s nimi hral, rozprával, zaujímal sa o ich problémy v škole. Boli to naše deti, aj ked našimi neboli.
Boli časy keď som túžil po tom mať s ňou dieťa, a nie len jedno. Tešili sme sa na to spolu. Rozprávali sme sa o tom. Plánovali.

... už ma pri myšlienke na ňu nepichá pri srdci, už je len matnou spomienkou na sen minulej noci...
... už ani nemám potuchy, čo sa mi to vlastne snívalo ...
... začal som snívať nový sen, sen, ktorý je skutočnosťou a len pevne dúfam, že sa opäť nerozplynie do ničoty ...

... fúkal jemný vánok, akoby ju chcel aj on s láskou pohladiť ...

... mala privreté oči a pozerala do červenej žiary zapadajúceho slnka ...

... objal som ju nežne, akoby som sa bál, že sa mi rozplynie pod rukami ...

... voňala letom, materinou dúškou a láskou...

... láskou ktorú sme si navzájom darovali ...

The story of 1.

Občas keď si po práci potrebujem odýchnuť, surfujem netom svetom a hľadám a včera som narazil na veľmi zaujímavý príbeh o "jednotke".
Určite to stojí za nakuknutie.
Majte sa fajn . . . :-)

Rozprávka na pokračovanie ... (časť. 1)

. . . kde bolo tam bolo, za siedmymi horami a sedmoro riekami, tam kde sa slniečko po zlatej niti každý večer spúšťalo z oblohy a mesiačik po striebornom rebríku do tmavej noci stúpal, žila raz jedna kráľovská rodina. V nádhernom zámku s výhľadom na celé okolie žil a panoval múdry a láskavý kráľ, spolu s jeho drahou polovičkou kráľovnou, ktorá sa o kráľovstvo s láskou starala.
A takisto s nimi bývala krásna ale namyslená princezná, ktorá sa o nič iné nestarala len o šperky a drahé kamene, zlato, striebro, bronz a meď a o ostatných ľudí v kráľovstve nemala vôbec záujem. Iba o svojho miláčika sa starala, jednohlavého draka Atreia.
Atrei mal ohromnú papuľu, ktorou na jedno zahryznutie celú armádu statných vojakov pochrúmal a neustále mu z nej tiekli jedovaté sliny, z ktorých zápachu sa každému žalúdok na trikrát obrátil. Jedine princezná sa k nemu túlila akoby to bolo malé voňavé mačiatko a on ju za to poslúchal na slovo ked sa po kráľovstve spolu prechádzali.
Kráľovi a kráľovnej veru nebolo po vôli, že takúto potvoru majú v kráľovstve (máme na mysli Atreia), ale svojej dcére nevedeli v ničom povedať nie, tak veľmi ju milovali.
Jedného dňa sa však v kráľovstve objavil švárny mládenec. Potuloval sa po kraji a hľadal si prácu na obživu a na zárobok, aby mohol ďalej v ceste za dobrodružstvom pokračovať.
Ako tak kráča po nádvorí zámku, čo nevidí, ohromnú obludu, ktorá uniesla nádherné dievča a snaží sa ju zožrať (to len princezná Atreiovi po výdatnom obede zúbky čistila). Neváhal ani chvíľu, vytasil svoj ostrý meč a hnal sa zabiť potvoru. Ako tak princezná umývala zúbky atreiovi zbadala mládenca ako sa na ňu s mečom ženie. Neváha veru ani chvíľu a postavila sa mu zoči voči, chránila si svojho miláčika. Mládenec zastal, zmätený a zadýchčaný, Atrei len nechápavo pozerá, čo sa to deje. Pozerajú mládenec s princeznou jeden druhému do očí, pozerajú a pozerajú a nevedia sa vynadívať. Najprv len mierny úsmev preletí obom po tvári, potom princezná úsmevom aj zúbky belostné vycerí, mládenec sa zapíri a princezná očkami žmurkať začne. A Atrei len nechápavo pozerá, čo sa to s jeho pani deje a kto je ten cudzí junák.
Pozerali dlho, bez slova, až sa nakoniec do seba zaľúbili.
A rozprávky ani zďaleka nie je koniec, skôr začiatok . . .

... to be continued ...

. . . zbožňujem keď mi vyzývavo hovoríš, že ti vôbec nechýbam, a pritom obaja vieme, že by sme sa jeden od druhého najradšej vôbec nepohli . . .
. . . zbožňujem keď ma na verejnosti úplne bez ostychu zvádzaš a ja sa tvárim, že mi to veľmi prekáža . . .
. . . zbožňujem keď sa hlasno smeješ na vtipoch, ktoré vôbec nie sú smiešne; smeješ sa len preto, lebo to máš rada . . .
. . . zbožňujem keď mi do telefónu potichu hovoríš, že ma ľúbiš, ako keby to bolo tajomstvo, ako keby si sa bála, že ja teba nie . . .
. . . zbožňujem iskričky v očiach, ktoré sa objavia vždy keď ťa pobozkám . . .
. . . zbožňujem tvoj úsmev, ktorým mi oznamuješ, že dnes opäť prežijem nádherný deň . . .
. . . zbožňujem . . .

. . . teba . . .

...
Bola vlhká a horúca. Jej rozpálené dotyky mi robili neskutočne dobre na všetky časti môjho znaveného tela. Pomaly ma opantávala, objímala, rozpaľovala. Priam som sa zadúšal od rozkoše, ktorú mi spôsobovala . . .

(najlepšie ranné potešenie - horúca sprcha) :-)

Opäť na výlete ...

Milovaná sa začala na štátnice učiť, takže aj Bratislavu odmieta poctiť svojou prítomnosťou.
A tak som sa za ňou vybral do VK. Jej rodičia sa ešte k tomu rozhodli na víkend odísť z domu, takže nebolo nad čím premýšľať. V piatok večer som už bol na mieste. Jej psíkovi sa moja návšteva vôbec nepozdávala. Dokonca sa rozhodol, že ma pre istotu radšej hned rozhryzne na polovicu. Milovná mu v tom však uspešne zabránila, a to ma havino tak o 20 kilo viac ako ona. Po pol hodine našťastie pochopil, že som prišiel v mieri a pod vyplyvom mojich šikovných prstíkov za jeho ušiskami sa z nás o chvíľku stali veľkí kamaráti (tie prstíky zbožnuje aj milovaná, aj keď ju som ešte za uškami neškrabkal). Druhý deň ma však čakala ďalšia oveľa ťažšia etapa pobytu vo VK, a to návštevu starých rodičov. Skočili sme s milovanou do obchodu, starkej niečo sladké, starkému fľaška kvalitného vínka, s prázdnymi rukami sa predsa na návštevu nechodí. Nasadil som príjemný úsmev č. 1, prešiel som si v hlave tie správne odpovede na potencionálne otázky a hor sa do boja. Prvý dojem je predsa dôležitý :-). Musím priznať, že to bolo v celku príjemné. So starkým sme pokecali o vínku, aj sme najaký ten pohárik vypili, so starkou zase "zaspomínali" na dávne časy keď ešte milovanú v kočíku vozila, a tak podobne. Večer sme na drink do miestnej krčmičky skočili a potom unavení do postielky zaliezli. Ráno ma milovaná sladkým božtekom zobudila, omeletu so syrom urobila (mňam), kávičku pripravila, po kávičke vášnivo pomilovala, a neskôr sa nežne ku mne túlila. Po obede však ďalšia zaťažkávacia skúška na mňa čakala, a to príchod rodičov. Trošku som mal predsa len stresy z toho, ale nakoniec to bolo veľmi pohodové. Maminka usmievavá, otec seriózny a debata neviazaná. Pred odchodom domov ma ešte na obed pozvali a neskôr previezli po okolí a krásy blízkeho okolia poukazovali.
No vcelku zaujímavý víkend to bol. :-)

Džin s tonikom ...

"Myslel som si, že si mŕtvy ..." nadhodil Arthur.
"Nejaký čas som si to myslel aj ja," prikývol Ford, "a potom som bol zasa pár týždňov presvedčený, že som citrón. Dlho som sa zabával tým, že som skákal do džinu s tonikom."
Arthur si odkašlal raz a potom ešte raz.
"Kde..." snažil sa spýtať, "kde si..."
"Kde som našiel džin s tonikom?" dokončil otázku namiesto neho Ford. "Našiel som jedno jazierko, ktoré si myslelo, že je džin s tonikom, a začal som doň skákať. Aspoň sa mi teda zdalo, že si myslí, že je džin s tonikom."
"Ale možno," dodal po chvíli s uškrnom, ktorý by každého príčetného človeka vyhnal do koruny najvyššieho stromu v okolí, "možno som si to len predstavoval."
Čakal na Dentovu reakciu, no Arthur mal dosť rozumu na to, aby nijako nezareagoval.
"Pokračuj," povedal namiesto toho vyrovnane.
"Vieš, ide o to," spustil Ford, "že nemá význam dohnať sa k šialenstvu tým, že sa snažíš nezblázniť. Oveľa jednoduchšie je vzdať to a uchovať si príčetnosť na neskôr."

"Douglas Adams; Život, vesmír a všetko - Stopárov sprievodca po galaxii"

Výlet . . .

Mám rád spontánne rozhodnutia a nápady, hlavne v prípade keď dopadnú tak ako majú.
Čakal ma spoločný víkend s milovanou v Blave, ale tá predstava ma nelákala. Nie, že by to nemalo byť fajn, veď aj blave sa dá ako tak zabaviť. Jednoducho som mal pocit, že treba nejakú zmenu.
Rozhodol som sa. Objednal hotel. Zistil autobusy na miesto určenia. Oznámil milovanej, aby si zbalila veci a šli sme. Ruka v ruke. Natešení a nadržaní. Konečne víkend bez toho, aby nás niekto otravoval, obmedzoval, bez toho aby nám bránil užívať si lásku tak ako to má byť.
Izba bola úžasne veľká, ale najviac nás potešila obrovská posteľ. No čo vám budem rozprávať :-).
Nasledovala fantasticky štiplavá pizza, vínko, borovička s džúsom, jazzový koncert, prechádzky a dlhé rozhovory, leňošenie a mazlenie, milovanie a únava, spánok a vášnivé sny, jednoducho krásny víkend . . .

Night, night ...


Spíš? - zašepkal som ticho.

Nie. - odpovedala nežne a otočila sa ku mne.

Prečo? Nemôžeš zaspať? - spýtal som sa.

Pozrela na mňa a povedala - Nemôžem, pretože ťa chcem.

. . .

"Zaneprázdnený"

Má hnedé oči, krásny úsmev, úžasné krivky a obdivuhodnú schopnosť vymazať z okolia všetky rušivé vplyvy. Keď som s ňou, tak chcem byť s ňou; okolie nevnímam. Vadí mi keď nás niekto osloví, vadí mi keď nás čašník ruší a ja musím svoje pery odtiahnuť z jej krku a vysvetliť mu, že VÁŽNE dnes večer už nič nebudeme chcieť.

Prosím Vás všetkých, ak Vás budem na verejnosti ignorovať, nie som neslušný, som len „zaneprázdnený“.

Na čo myslíš? – spýtal som sa.

Na nič. – odpovedala krátko a jemne sa usmiala.

Tiež som sa usmial a zatvoril oči. Aj ja som myslel na nič.

Cítil som pod perinou jej horúce nahé telo a čas plynul tak príjemne pomaly.

. . .

Navždy, nikdy, nikde, s nikým, stále, večne, rovnako ...

Budík zvonil už pred 15 minútami, ale intenzívne som ho ignoroval. Opäť nový týždeň, ale neviem či na ňom bude niečo nové. Skôr to bude zase o tom istom, nudné, fádne, pracovné!

Snažím sa zachrániť si každý deň posledné zvyšky zdravého rozumu a nájsť si aspoň akú takú zábavu, rozptýlenie, jednoducho nejakú radosť. Akokoľvek sa však snažím, stále chýba tá podstatná esencia života, ktorý som mal tak rád. Stále mi chýba ľudský dotyk, objatie, bozk, milé slová a tá obyčajná nevšedná všednosť každodenného bytia s osobou ktorú milujem.

Podávam si inzerát: „Hľadám druhý diel do dvojdielneho puzzle“.

Zn: Na cene nezáleží!

A fine Nuclear Day (o tom ako som jadrový výbuch prežul)

Sneh sa mi lepil na nohy. Hnusná brečka. Má to neurčitú, tak povediac sračkovú farbu a odpornú konzistenciu. Jednoducho "fantastický" zimný deň v Bratislave. Už aby som bol doma. Samozrejme, že v trolejbuse bolo o niekoľko desiatok ľudí viac ako udávala tabuľka maximálneho možného obsadenia tohto dopravného prostriedku. No čo už peši je to ďaleko. Vyzliekol som si kabát. Nebolo to jednoduché, nemal som veľa priestoru na manévrovanie, takže som svojou aktivitou vzbudil rozhorčenie najbližšie sa tlačiacich cestujúcich. Ospravedlňujúcim úsmevom som sa snažil utíšiť naštvané pohľady.
V tom ma prudko pichlo v ľavom oku. Moje nepodarené očisko zazrelo na okraji zorného poľa nádherný objekt a napriek tomu, že hlava sa otáčala opačným smerom, chcelo stále sledovať ten zázračný objekt.
Mala nádherné kučeravé čierne vlasy, oči ako uhoľ pomyslel som si. Dívala sa priamo na mna a na perách jej pohrával jemný úsmev. Tiež som sa usmial a hned sa otočil, pretože som od prírody veľmi plachý človek. Celý život s tým bojujem, ale nedarí sa. Zas som si raz začal v duchu nadávať. Po piatich minútach úporného presviedčania sa, som dosiahol rozhodnutie, že táto mi už neujde tak ľahko, že skúsim zabojovať. Otočil som sa. Bola preč. Už nesedela na predošlom mieste. Oči mi začali behať z miesta na miesto, do prava do ľava, do predu do zadu. Nakoniec som zazrel čiernu kader jej vlasov pri zadných dverách. Už prišiel jej čas. Musela vystúpiť a bohužiaľ toto nebola moja zastávka.
Rozhodol som sa vystúpiť s ňou. Trolejbus trhavo zastal a ja som sa začal predierať cez ľudí von. Kabát v jednej ruke v druhej aktovka s večerou. Podarilo sa mi vystúpiť a hneď ma zmrazil "príjemný bratislavský zimný vánok". Hodil som rýchlo na seba kabát. Pohľadom som pri tom hľadal svoju vyvolenú.
Nakoniec som ju našiel. Stála v ešte stále v trolejbuse a dvere sa s piskotom zavreli.
. . .
Sneh sa mi lepí na nohy, domov to mám už len pár minút, nemám chuť na hromadnú dopravu.
...
zajtra o tom istom čase, ktovie?!