biely piesok . . .

Posledný deň sme sa vybrali opäť na pláž. Obaja sme cítili, že nechceme odísť. Bolo nám úžasne. Ďaleko od hlučného hlavného mesta, ktoré sa tvári, že je "veľkomestom", ďaleko od všetkých tých problémov, ktoré nás každodenne obklopujú, ďaleko . . .
Tu sme boli sami sebou, a hlavne sme boli spolu.
Šoféroval som pomaly, veľmi pomaly, akoby som sa snažil zadržať každým pohybom čas. Bezúspešne.
Naša pláž bola opustená, ako vlastne celé tie nádherné dva týždne. Preto sme si ju nazvali našou plážou a po zbytok dní aj našou zostane.
Vybral som z auta deku a košík s jedlom a s vínom. Zvykli sme si sem chodiť každý večer. Pozorovali sme západ slnka, popíjali opojné francúzske vína a dlho do noci sme sa rozprávali, smiali, milovali . . .
Toto však bol výnimočný večer. Posledný. Zajtra nás lietadlo vytrhne z krásneho sna a odvezie nás späť do Európy, do Paríža a odtiaľ len pár hodín domov.
Zapálil som sviečky ktoré sme si zvykli nosiť so sebou, nie kvôli svetlu, skôr kvôli atmosfére. Aj keď zapadlo slnko tak bolo ešte stále dosť svetla, ale tie mihotajúce svetielka sviečok nám pôsobili neskutočnú radosť. Vzduch voňal kvetmi, palmami a morom, a láskou.
Naša pláž, naše slová, naše myšlienky, naše vzdychy, náš život . . .