Thursday, October 26, 2006


A fine Nuclear Day (o tom ako som jadrový výbuch prežul)

Sneh sa mi lepil na nohy. Hnusná brečka. Má to neurčitú, tak povediac sračkovú farbu a odpornú konzistenciu. Jednoducho "fantastický" zimný deň v Bratislave. Už aby som bol doma. Samozrejme, že v trolejbuse bolo o niekoľko desiatok ľudí viac ako udávala tabuľka maximálneho možného obsadenia tohto dopravného prostriedku. No čo už peši je to ďaleko. Vyzliekol som si kabát. Nebolo to jednoduché, nemal som veľa priestoru na manévrovanie, takže som svojou aktivitou vzbudil rozhorčenie najbližšie sa tlačiacich cestujúcich. Ospravedlňujúcim úsmevom som sa snažil utíšiť naštvané pohľady.
V tom ma prudko pichlo v ľavom oku. Moje nepodarené očisko zazrelo na okraji zorného poľa nádherný objekt a napriek tomu, že hlava sa otáčala opačným smerom, chcelo stále sledovať ten zázračný objekt.
Mala nádherné kučeravé čierne vlasy, oči ako uhoľ pomyslel som si. Dívala sa priamo na mna a na perách jej pohrával jemný úsmev. Tiež som sa usmial a hned sa otočil, pretože som od prírody veľmi plachý človek. Celý život s tým bojujem, ale nedarí sa. Zas som si raz začal v duchu nadávať. Po piatich minútach úporného presviedčania sa, som dosiahol rozhodnutie, že táto mi už neujde tak ľahko, že skúsim zabojovať. Otočil som sa. Bola preč. Už nesedela na predošlom mieste. Oči mi začali behať z miesta na miesto, do prava do ľava, do predu do zadu. Nakoniec som zazrel čiernu kader jej vlasov pri zadných dverách. Už prišiel jej čas. Musela vystúpiť a bohužiaľ toto nebola moja zastávka.
Rozhodol som sa vystúpiť s ňou. Trolejbus trhavo zastal a ja som sa začal predierať cez ľudí von. Kabát v jednej ruke v druhej aktovka s večerou. Podarilo sa mi vystúpiť a hneď ma zmrazil "príjemný bratislavský zimný vánok". Hodil som rýchlo na seba kabát. Pohľadom som pri tom hľadal svoju vyvolenú.
Nakoniec som ju našiel. Stála v ešte stále v trolejbuse a dvere sa s piskotom zavreli.
. . .
Sneh sa mi lepí na nohy, domov to mám už len pár minút, nemám chuť na hromadnú dopravu.
...
zajtra o tom istom čase, ktovie?!