Zlatý dážď ...

Stál som na nábreží a rukami som podopieral hlavu ťažkú od myšlienok, od spomienok, od bolestí, ktoré sa z času na čas každému preženú cez myseľ. Len občas niekto prebehol okolo, zaujatý do svojho večerného behu. Schyľovalo sa k dažďu. Ťažké mraky obkolesovali moju podstatu a ja som sa nebránil. Už som sa vzdal myšlienky na útek. Pred búrkami vlastného života človek neutečie.
Začalo pršať, najskôr pomaly, len kde tu kvapka dopadla na sivočierny betónový povrch mojej duše. Intenzita sa zrýchľovala a ja som tam ešte stále stál. V dialke sa zažali svetlá "veľkomesta" a dunením prechádzala okolo výletná loď smerom na Budapešť. Plná ľudí, veselých, utiahnutých v teple a svetle. Závisť. Aj ja by som chcel odcestovať, uniknúť. Šaty mi premokli. Mrazivý jesenný bratislavský vietor narážal na mokrú jednoduchosť môjho smútku. Dúfal som, že sa mu podarí vyfúkať všetky pochybnosti, všetky nedostatky, všetky ...
Nepodarilo sa, ale o pár hodín neskôr, pri čiernom čaji a po troch rumoch mi odrazu bolo ľahšie. Osamelé kvapky mi stekali z vlasov po chrbte a dve či tri padli do čaju, možno na zjemnenie tej trpkej príchute. Vzduch bol ľahký a svieži ako vždy po daždi. Kde tu svietili matné hviezdy a ja som vedel, že všetko bude v poriadku . . .