Chýbaš mi ...

Bude to znieť nepredstaviteľne sentimentálne, ale vážne mi neskutočne chýbaš. Chýba mi tvoj úsmev, tvoje bozky, chýbaš mi celá, celučičká celá.
Viem, že ti to dennodenne šepkám do uška cez telefón. Viem, že ti to stokrátdenne píšem. Ale aj napriek tomu mám stále pocit, že ti to musím hovoriť, pretože je to tak.

Ešte tri mesiace a budeme spolu, už nie len na víkend, na týždeň či na mesiac, ale na . . .

Sadli sme si spolu na novú novučičkú pohovku. Bola mäkkučká a prítulná (samozrejme tá sedačka). Zatvoril som oči a vdýchol vôňu novoty, ktorá sa všade šírila. Konečne som sa cítil ako plnohodnotný človek. Konečne.

Dotkla sa mojej ruky, jemné pohladenie. Pozrel som sa do jej očí a uvidel rovnakú radosť akú som práve prežíval. Radosť z vlastného súkromia, radosť z nás dvoch. Opäť som zatvoril oči a pomaly sa priblížil k nej. Chcel som cítiť jej parfém. Už od prvej chvíle ma opantal. Nevedel som aká je to značka, a či je to vôbec parfém. Pomaly som sa nadýchol, všetky moje zmysly sa začali opájať vzrušením. Začala ma bozkávať a ja som jej bozky opätoval. Najskôr jemne, neskôr vášnivo. Moje ruky sa zaplietli do jej tela. Bolo mi nádherne, skutočne nádherne.

Niekto ma prudko poklepal po pleci. Preľakol som sa a okamžite som sa otočil. Vo svetle stála zvláštna osoba, nezmyseľne čosi bľabotala o tom, že sme v obchode a že, to čo robíme tu vôbec nie je povolené a že vystavený nábytok je zakázané skúšať a tak ďalej.

Znechutený a zároveň potešený som odchádzal s milovanou po boku s jasným cieľom.

Cieľ je dôležitý.

O tom ako sme si s milovanou pizzu upiekli.

V práci som bol totálne nemohúci. Predošlý deň, či vlastne večer sme s milovanou presedeli pred počítačom. Aj nás dostal už teraz známy vírus, označovaný aj ako Prison Break, ale nebudem tu reklamu robiť. Stačí, že sme TO šesť hodín, skoro bez prestávky pozerali. A potom mám vraj do monitora v práci kukať, no ešte že čo. Aj tak som mal mozog zamestnaný niečím iným. Rozmýšľal som veru rozmýšľal len o jednej veci celý deň v práci. Tešil som sa na milovanú, ako hned ako z práce prídem, si ju vystískam, pobozkám, pomilujem, poláskam. A tak aj bolo.

Večer sme sa rozhodli, že do mesta zájdeme, len tak sa prejsť a porozprávať. Hladní sme takisto boli a láska ide veru cez žalúdok, o tom niet pochýb. Lenže mne sa nechcelo ani trošku do nejakej pizzérie opäť chodiť, ale na pizzu som mal chuť. Mrazená pizza nepripadá do úvahy, z takých chuťovražených sklonov som už vyrástol. Ukecával som, ukecával a nakoniec som milovanú ukecal na to, že si sami pizzu doma upečieme a že až v prípade, že sa nám to nepodarí pôjdeme do pizzérie. Zašli sme do obchodného domu na kamennom, veď ako ináč, najskôr do oddelenia literatúry, pretože sme mali zásadný problém, nikdy sme pizzu nerobili, takže sme si zašli povinnú literatúru kuknúť, že teda ako sa to robí. Našli sme až jednu, osamelú knižôčku (zopár lesklých strán), v ktorej bola všakovaká pizza vyobrazená. Zaslintali sme im tam celú publikáciu, ale o inom som chcel :-). Po dlhom kukaní, čo všetko na pizzu potrebujeme, sme sa zhodli, že cesto sa nám už urobiť nepodarí (večer už pokročil) a tak sme šli už pripravené pizzacesto kúpiť. Samozrejme aj iné ingrediencie sme si zadovážili, hlavne sme na štiplavé čerešničky (feferónky) nezabudli. Doma sme to rozbalili na plech hodili, podkladovú omáčku namiešali, pekne všetko poukladali, slinky si utreli a do trúby na 15 minút vložili.
A čudujte sa ako chcete, zvládli sme to. Nebola presne ako z pizzérie (to samozrejme kvôli tomu cestu :-D), ale bola naša. Napapali sme sa a takí napapaní sme sa túlili jeden k druhému.
No čo vám poviem. Perfektný večer, jeden z najkrajších.

Zlatý dážď ...

Stál som na nábreží a rukami som podopieral hlavu ťažkú od myšlienok, od spomienok, od bolestí, ktoré sa z času na čas každému preženú cez myseľ. Len občas niekto prebehol okolo, zaujatý do svojho večerného behu. Schyľovalo sa k dažďu. Ťažké mraky obkolesovali moju podstatu a ja som sa nebránil. Už som sa vzdal myšlienky na útek. Pred búrkami vlastného života človek neutečie.
Začalo pršať, najskôr pomaly, len kde tu kvapka dopadla na sivočierny betónový povrch mojej duše. Intenzita sa zrýchľovala a ja som tam ešte stále stál. V dialke sa zažali svetlá "veľkomesta" a dunením prechádzala okolo výletná loď smerom na Budapešť. Plná ľudí, veselých, utiahnutých v teple a svetle. Závisť. Aj ja by som chcel odcestovať, uniknúť. Šaty mi premokli. Mrazivý jesenný bratislavský vietor narážal na mokrú jednoduchosť môjho smútku. Dúfal som, že sa mu podarí vyfúkať všetky pochybnosti, všetky nedostatky, všetky ...
Nepodarilo sa, ale o pár hodín neskôr, pri čiernom čaji a po troch rumoch mi odrazu bolo ľahšie. Osamelé kvapky mi stekali z vlasov po chrbte a dve či tri padli do čaju, možno na zjemnenie tej trpkej príchute. Vzduch bol ľahký a svieži ako vždy po daždi. Kde tu svietili matné hviezdy a ja som vedel, že všetko bude v poriadku . . .

... "deti sa na teba pýtajú" napísala mi.
Prišlo mi to trošku zvláštne, zvláštny pocit na duši. Spomenul som si na všetky tie detské tváre, na ich smiech, na to ako som sa s nimi hral, rozprával, zaujímal sa o ich problémy v škole. Boli to naše deti, aj ked našimi neboli.
Boli časy keď som túžil po tom mať s ňou dieťa, a nie len jedno. Tešili sme sa na to spolu. Rozprávali sme sa o tom. Plánovali.

... už ma pri myšlienke na ňu nepichá pri srdci, už je len matnou spomienkou na sen minulej noci...
... už ani nemám potuchy, čo sa mi to vlastne snívalo ...
... začal som snívať nový sen, sen, ktorý je skutočnosťou a len pevne dúfam, že sa opäť nerozplynie do ničoty ...

... fúkal jemný vánok, akoby ju chcel aj on s láskou pohladiť ...

... mala privreté oči a pozerala do červenej žiary zapadajúceho slnka ...

... objal som ju nežne, akoby som sa bál, že sa mi rozplynie pod rukami ...

... voňala letom, materinou dúškou a láskou...

... láskou ktorú sme si navzájom darovali ...